Koniec roka 2019 nám priniesol veľmi smutnú správu. Naše rady dňa 19. decembra 2019 navždy opustil Ing. Vlastimil Pelikán, prvý riaditeľ Správy Chránenej krajinnej oblasti Slovenský kras a aj prvý riaditeľ Správy Chránenej krajinnej oblasti Muránska planina. Dožil sa 87 rokov, jeho odchod bol však náhly, jeho životná púť sa ukončila pri plánovaní ďalšej z mnohých turistických vychádzok do prekrásnej slovenskej prírody. Za všetkých, ktorí s Ing. Vlastimilom Pelikánom pracovali, i nás, ktorí sme túto česť už nemali, no poznali sme ho a vážili si ho, sa rozlúčil RNDr. Marcel Uhrin PhD. týmito slovami:

„Vážená smútiaca rodina, vážené smútočné zhromaždenie,

aj keď to nie je ľahké, pretože odchod inžiniera Vlastimila Pelikána bol náhly a nečakaný, chcem teraz, a azda v mene mnohých ďalších kolegov, priateľov a jeho súputníkov, pripomenúť jeho prácu a odkaz, ktorý nám ňou zanechal.

Na začiatku si s veľkou bázňou dovolím uviesť osobnú spomienku. Keď som v roku 1990 skončil štúdium biológie na košickej prírodovede, doputovala ku mne informácia, že v Slovenskom krase v Brzotíne je voľné miesto zoológa, vďaka čomu som v tomto krásnom území začal pracovať. Pôvodcom tejto správy bol práve Vlastimil Pelikán, neskôr, po prechode na Muránsku planinu sa mi stal šéfom. Podstatné v tejto v osobnej spomienke je však to, že Vlastimil Pelikán mi takto akoby predurčil beh takmer celého môjho pracovného života. Práca v ochrane prírody bola, a nie len pre mňa, vo svojej rozmanitosti a veľkej šírke obrovskou životnou skúsenosťou a školou, z ktorej doteraz čerpám vo vedeckej práci či vo výuke. A Vlastimilovi Pelikánovi budem za to navždy vďačný. Myslím, že podobne pomáhal mnohým ďalším kolegom.

Vlastimil Pelikán začínal ako lesný inžinier Lesoprojektu, no zrejme ho to vždy ťahalo trošku inde, čo sa podarilo v 70. rokoch minulého storočia, kedy sa zaradil k priekopníkom vtedajšej ochrany prírody, dá sa povedať, že sa stal legendou. Je až neuveriteľné, že v neľahkých administratívnych a finančných podmienkach v skutočnosti založil až dve správy chránených krajinných oblastí, Slovenského krasu a Muránskej planiny, a je príznačné, že obidve územia sú dnes národnými parkami, na projekte národného parku Muránska planina sám intenzívne pracoval. Začínal ako riaditeľ správy Slovenského krasu, neskôr, Muránskej planiny. Sám na určité obdobie v týchto začiatkoch spomínal, najmä v súvislosti s vyhlásením Muránskej planiny za CHKO v roku 1976, a hovoril, že „za peniaze Slovenského krasu som nakupoval materiál pre Muránsku planinu“. Dnes je ťažké si predstaviť, že v roku 1978 toto pracovisko v Revúcej tvorili len traja zamestnanci, inžinier Pelikán ho zakladal spoločne s inžinierom Emilom Gočálom a pani Margitou „Gitkou“ Kekeňákovou.

Veľmi rád by som pripomenul niekoľko oblastí práce Vlastimila Pelikána. Cigánka, Poludnica, Hrdzavá, Javorníková, Kášter, Hradová, Hlboký jarok. Všetky tieto mená ale aj ďalšie, a ktoré mnohí z nás veľmi dobre poznajú, sú perlami Muránskej planiny, tým najcennejším, čo toto územie z hľadiska prírodných hodnôt predstavuje. Okrem toho sú to ale aj mená rezervácií, ktorých vyhlásenie zabezpečil práve inžinier Pelikán. Tvorba maloplošných chránených území, pri ktorej sa opieral o dokonalú znalosť územia a rozsiahle osobné prírodovedné vedomosti, bola jedna z jeho najúspešnejších pracovných zásluh. A nie je vôbec nadnesené konštatovať, že v súčasných podmienkach ohrozenia prírody na celej planéte je záchrana každej, aj tej jej najmenšej časti, významným činom.

Druhou oblasťou, ktorú chcem spomenúť, je podpora vedeckého výskumu. Vlastimil Pelikán neustále nabádal rôznych odborníkov, sám nám vravieval „vedátorov“, aby územie Muránskej planiny skúmali, výskumy podporoval, či sám inicioval, prípadne pripomínal pôsobenie prírodovedcov, ktorí v tomto území pôsobili v minulosti, spomeniem aspoň Pavla Sillingera či Václava Vraného. Vlastimil Pelikán osobne prispel mimoriadne veľkou mierou k výskumu skvostu Muránskej planiny, endemickej rastliny územia, lykovca muránskeho, už v roku 1985 napísal: „Viac pozornosti … musíme venovať tejto našej vzácnej rastline, jej základným životným podmienkam, spôsobu rozmnožovania, nároku na podmienky prostredia.“ Aj preto zabezpečil dlhodobý monitoring jeho populácií, vrátane klimatických meraní, neustále mal snahu posúvať jeho výskum ďalej a ďalej, na štúdiu tejto rastliny sa postupne podieľala plejáda prírodovedcov z rôznych inštitúcií celého Československa. V roku 1995 tieto snahy vyústili do rozsiahlej štúdie o biológii lykovca, ktorú v slovenskom vedeckom časopise Biológia uverejnilo 21 autorov, vrátane inžiniera Pelikána.

A týmto sa dostávam k ďalšej črte práce Vlastimila Pelikána. Bol to človek spolupráce. Počas svojho pôsobenia rozvinul spoluprácu s jaskyniarmi, turistami, organizáciami slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny, lesníckymi organizáciami a ďalšími. Pochopil, že ochrana prírody sa bez spolupráce robiť nedá.

Vlastimil Pelikán bol veľmi dobrý a férový šéf, podporoval terénnu prácu zamestnancov a neustále hľadal možnosti, ako nás podporovať.

Milý Vlasto, šéfe, pán inžinier, ďakujeme! Česť tvojej pamiatke!“

Foto: Ing. Elena Kochjarová, archív Správy NP Muránska planina