Cieľom ochrany prírody a krajiny je dlhodobo zabezpečiť rozmanitosť druhov a ich spoločenstiev a prírodných krás. Veľmi významnú úlohu pri napĺňaní týchto cieľov zohrávajú národné parky. Na území Slovenska boli za národné parky vyhlásené územia podstatne nezmenené ľudskou činnosťou, v ktorých je ochrana prírody podľa zákona nadradená nad ostatné činnosti.
Lesy pokrývajú až 86 % Národného parku Muránska planina, preto sa zásadnou mierou podieľajú na biologickej rozmanitosti tohto chráneného územia.

Sutinový les na Kučelachu. Autor: J. Šmídt

Odkedy sú tu lesy?

Po skončení poslednej doby ľadovej pred asi 12 tisíc rokmi pokrývala územie strednej Európy riedka vegetácia pripomínajúca dnešné alpínske lúky. Vyvýšené okraje nížin boli pokryté riedkym lesom tajgového typu tvoreného borovicou lesnou, limbou, brezou, vŕbami a kosodrevinou. Prvé zapojené porasty bránili dovtedy všadeprítomnej erózii a umožňovali vznik pôdy. S postupujúcim otepľovaním sa k nám začal šíriť smrek s lieskou a dovtedajšia vegetácia ustupovala do hôr. Neskôr sa sem začali šíriť ďalšie dreviny – dub, jaseň, lipy a bresty, lesy boli stále hustejšie a spojitejšie. V období asi pred 5 až 6 tisíc rokmi bola klíma teplá a vlhká, v tom období sa do našich končín dostáva buk a jedľa. Práve v tomto období dosahujú lesy u nás svoje najväčšie rozšírenie, pretože horná hranica lesa ležala približne o 400 m vyššie ako dnes. Zmeny klímy a vplyv prvých ľudí na našom území v nasledujúcom období začali ukrajovať z výmery lesov. Lesy sa pritom formovali ďalej, konkurenčne silný buk si nachádzal stále významnejšie uplatnenie medzi smrekovými lesmi v horách a dubinami a lužnými lesmi v nížinách a pahorkatinách.

Lesy sa teda u nás formovali posledných 6 tisíc (bučiny) až 10 tisíc (smrečiny) rokov. Pri porovnaní s dĺžkou jednej generácie lesa, ktorá trvá 250 až 400 rokov, si uvedomíme že sa tu vystriedalo len niekoľko desiatok generácií lesa, ktoré podliehali aj významným klimatickým výkyvom. Napriek tomu prežili v ohromnej pestrosti druhov a ich spoločenstiev.  Naše lesy sú veľmi dynamické ekosystémy.

Stotisíc stromov nie je les

S každou drevinou, ktorá sa v procese formovania lesa dostávala na naše územie sa sem dostali aj stovky iných druhov húb, nižších a vyšších rastlín a živočíchov. Tu sa dostávali do vzťahov s pôvodnými druhmi. Takto sa pomaly formovali spoločenstvá tvorené druhmi, ktoré v daných podmienkach stanovišťa dokázali najlepšie odolávať nástrahám klímy, konkurencii, chorobám alebo predátorom. V rámci lesa sa druhy adaptovali na rôzne zložky prostredia, žijú v pôde, v opadanom lístí, na bylinách, na drevinách alebo v ich dreve, v korunách stromov, v dutinách alebo v dreve mŕtvych stromov v rôznych štádiách jeho rozkladu. Táto špecializácia je trvalá a bez prítomnosti vhodných podmienok prostredia druhy nedokážu prežiť. Les nie je len súbor stromov. Les je zložité spoločenstvo mikroorganizmov, rastlín a živočíchov s ich vzájomnými väzbami, ktorého kostru tvoria stromy a zásadným spôsobom vytvárajú jeho štruktúru.

Človek mení lesy aj krajinu

Aj keď stopy po prvom osídlení Muránskej planiny na Hradovej pri Tisovci siahajú až do doby mladšej doby kamennej, významnejším spôsobom človek začal ovplyvňovať krajinu a likvidovať pralesy až v stredoveku.  v súvislosti s budovaním Muránskeho hradu a vznikom prvých osád v jeho okolí. V polovici 13. storočia sa obyvatelia zaoberali pasením oviec, kôz a hovädzieho dobytka. Lesnaté územie však bolo málo osídlené. Bolo záujmom panovníka zaľudňovať ho. Valašskou kolonizáciou sem prichádzajú Valasi, ktorí potrebujú stále rozsiahlejšie pasienky pre svoje stáda, preto klčujú a vypaľujú lesy. Od 13. storočia sa začína rozvíjať aj baníctvo, no jeho rozmach začína spolu s hutníctvom železa až v 15. storočí. Na výstuže v baniach a výrobu drevného uhlia na tavenie železa sa musí rúbať čoraz viac lesa. Už v roku 1563 bolo skonštatované, že stav lesov pre potreby baníctva a hutníctva je zlý kvôli pastve oviec a kôz, o rok na to kráľ Ferdinand zakazuje pastvu v lese. Ťažba železnej rudy naďalej rastie a s tým rastie aj spotreba drevného uhlia. V 18. a začiatkom 19. storočia je v regióne Gemera vyrobená väčšina uhorskej produkcie železa. Na začiatku 19.storočia je už akútny nedostatok dreva. V roku 1828 sa stáva riaditeľom Muránskeho panstva Ludwig Greiner, ktorý zavádza do lesov plánované hospodárenie v mnohom podobné tomu dnešnému.

Pralesy a prirodzený cyklus lesa

Po stáročiach intenzívneho pôsobenia človeka by sa mohlo zdať nemožné, aby na Muránskej planine ostali človekom nedotknuté lesy – pralesy. Napriek tomu sa podarilo v najneprístupnejších kútoch nájsť lesy, ktoré majú všetky znaky pralesa. Najzachovalejší je v Javorníkovej doline, menšie fragmenty sa našli na Malej a Veľkej Stožke, Poludnici, v Hrdzavej doline. Od hospodárskeho lesa ich odlišuje niekoľko znakov. Predovšetkým je to prítomnosť hrubých stromov s vekom na hranici veku dožívania jednotlivých drevín, prítomnosť dostatočného množstva hrubého mŕtveho dreva v rôznych štádiách rozkladu a prítomnosť prirodzených štruktúr lesa.

Stromové dutiny sú využívané živočíchmi najmä pre potreby úkrytu, výchovy mláďat, zimovania a skladovania potravy. Mnohé druhy vtákov hniezdia výlučne v dutinách stromov (ďatle, sovy, spevavce). Z cicavcov ich najčastejšie osídľované rôznymi druhmi hlodavcov (veverica, plch, hrdziak, myšovka). Potravu tu často hľadajú hmyzožravce (piskor, jež) a šelmy (najmä kunovité). Netopiere osídľujú dutiny stromov počas celého roka. V lete regulujú početnosť hmyzu v lesoch aj mimo nich, v dutinových úkrytoch odchovávajú svoje mláďatá. V zime sú netopiere schopné využívať len dutiny v hrubých stromoch, kde je relatívne stabilná teplota aj počas najtuhších mrazov.

Výskyt hrubých stromov s vekom blízkym veku dožívania príslušnej dreviny je ďalším charakteristickým znakom prírodných lesných ekosystémov. V našich podmienkach sa napríklad buk a smrek dožívajú približne 200 rokov, jedľa 300–400 rokov. Hospodárske lesy sa spravidla ťažia vo veku 100 až 120 rokov, preto v nich veľmi hrubé stromy zvyčajne chýbajú. Chýbajú tak aj dutiny dosť veľké na to, aby sa do nich zmestila sova dlhochvostá so svojimi mláďatami. A chýbajú aj konáre dosť hrubé na to, aby uniesli hniezdo orla skalného alebo bociana čierneho.

Jedľa v Hrdzavej doline patrila medzi najhrubšie stromy na Muránskej planine, v polovici kmeňa ju zlomil vietor, vyschla v roku 2014. Autor: J. Šmídt

Odumierajúce a mŕtve stromy, či už stojace alebo ležiace, sú prirodzenou súčasťou lesného ekosystému. V prírodných procesoch majú nezastupiteľnú funkciu. Mŕtve drevo je substrátom pre rast novej generácie lesa. V prirodzených smrečinách často mladé stromčeky dokážu vyrásť len na vyvýšenom mieste, akým je padnutý kmeň alebo na kope opadanej kôry okolo stojaceho „suchára“, kde je nižšia konkurencia bylín. Na mŕtve drevo v rôznych štádiách rozkladu je naviazané obrovské množstvo rozličných druhov, najmä húb a bezstavovcov. Ak mŕtve drevo v lesoch chýba, takéto druhy sa tam nevyskytujú. Kým rastie hospodársky les, kde je drevo hlavným produktom, hospodár sa pomerne často vracia s hospodárskymi zásahmi a okrem živých stromov sú odstraňované aj odumreté stromy. Mnohé druhy viazané na mŕtve drevo sa preto v hospodárskych lesoch nevyskytujú, preto sú zriedkavé a vzácne.

Na lesy pôsobia prírodné sily. Živé organizmy majú svoj vek dožitia, platí to aj pre stromy. Stromy niekedy hynú jednotlivo, nenápadne, no niekedy, najmä pri extrémoch počasia, však môže dochádzať k odumretiu porastov na stovkách až tisíckach hektárov. Lesy sa s tým však vždy dokázali vysporiadať. Aby sme ochránili druhy viazané na prírodné lesy a zároveň mohli sledovať prirodzené procesy, aj v súvislosti s klimatickými zmenami, časť lesov ostáva bez hospodárskych zásahov, ponechané výlučne na prírodné procesy.

Po veternej smršti v roku 2004 ostali vyváľané smrečiny bez zásahu, následne gradovala populácia lykožrútov. Staré smreky prirodzene nahradila nová generácia lesa s prevahou  jarabiny vtáčej. Autor: J. Šmídt

Lesné biotopy

Ako bolo spomenuté, lesy sa počas svojho vývoja prispôsobovali podmienkam prostredia. V rámci tohto procesu, ktorý stále prebieha, možno v podmienkach Muránskej planiny rozlíšiť šesť skupín lesných biotopov. Každá z nich je charakteristická nielen drevinovým zložením ale aj typickými druhmi rastlín a živočíchov, ktoré tieto biotopy tvoria.

Bučiny

Bučiny sú najviac rozšíreným lesným biotopom Muránskej planiny. Nájdeme ich na bázach južných svahov planiny, plytkými žľabmi s dostatočne hlbokou pôdou vystupujú až na hranu planiny a na nej sú rozšírené už ako zmiešané lesy s bukom až do výšky 1300 m.

V nižších polohách býva buk lesný dominantnou drevinou, je veľmi vitálny a iné dreviny mu dokážu len ťažko konkurovať.  Na plošine planiny a na severných svahoch býva spoločenstvo pestrejšie, k buku pristupuje predovšetkým jedľa biela a javor horský, v najvyšších polohách prirodzeného rozšírenia bučín aj smrek obyčajný. Na strmých svahoch sa uplatňujú aj dreviny, ktoré sú charakteristické pre sutinové lesy. Vzácne sa vyskytuje aj tis obyčajný.

V závislosti od geologického podložia sa v bučinách mení druhové zloženie bylín, preto ekológovia v rámci bučín rozlišujú viaceré typy biotopov. V Národnom parku Muránska planina sú najviac zastúpené vápnomilné bukové lesy a bukové a jedľovo-bukové kvetnaté lesy. Na potulkách planinou si všimnite, že bučiny bývajú niekedy takmer bez bylinného podrastu.

Vo vápencových bučinách často nachádzame niektorú z našich lesných orchideí. Vo veľkej úcte by mali mať vtáky nášho najväčšieho ďatľa – tesára čierneho. V snahe získať potravu alebo úkryt pre seba vytesáva dutiny aj pre iné vtáky. Najväčším z nich je sova dlhochvostá. Pekné bučiny môžeme vidieť napríklad v Hrdzavej doline, v Martinovej doline, na Šarkanici alebo pod Šiancami.

Bučina v Martinovej doline. Autor: J. Salay

Smrečiny

Aj keď je smrek obyčajný jednou z najviac rozšírených drevín na Muránskej planine, prirodzené rozšírenie smrečín je len v najvyšších polohách – na Fabovej holi a na Kľaku. Smrekové porasty v nižších polohách sú nepôvodné, vznikli umelým zalesnením. Smrekové drevo je totiž hospodársky cenené a preto sa smrek pestuje aj mimo svojho optima. Je to však na úkor horšieho zdravotného stavu a stability umelých smrekových monokultúr.

Azda najvýznamnejším partnerom smreka v jeho prirodzených horských porastoch je jarabina vtáčia. Ak dôjde k rýchlemu rozpadu smrečiny, či už v dôsledku vetra alebo lykožrúta, pričom sa smrek nedokáže prirodzene obnoviť, plochu obsadí práve krátkoveká jarabina. V jej tieni má potom smrek ideálne podmienky na svoj rast a po niekoľkých desaťročiach nadvlády jarabiny sa nadlho opäť stáva dominantou drevinou.

Podobne ako pri bučinách, aj smrečiny vytvárajú viacero typov biotopov. Na žulovej Fabovej holi prevládajú čučoriedkové smrekové lesy, na andezitom tvorenom Kľaku tvoria podrast vysoké byliny mačucha cesnačkovitá, mliečivec alpínsky a iné. Typickým obyvateľom smrečín Muránskej planiny je naša najväčšia kura tetrov hlucháň. Larvy lykožrútov hľadá pod kôrou ďateľ  ďubník trojprstý. Aj medzi spevavcami nájdeme špecialistov na smrečiny, patria medzi nich sýkorka uhliarka, sýkorka chochlatá, králik zlatohlavý.

Čučoriedková smrečina na Fabovej holi. Autor: J. Šmídt

Teplomilné dubiny

Výskyt teplomilných submediteránnych dubových lesov na Muránskej planine je zaujímavým javom. V polohách v nadmorskej výške 500 až 900 m by človek v týchto končinách očakával bučiny. Plytká pôda na karbonátovom podloží v kombinácii s južnou expozíciou pomerne strmých svahov a snáď aj vplyv pastierstva spôsobili súčasné rozšírenie dubín na Muránskej planine.

Ich väčšie či menšie plochy nájdeme na väčšine južne exponovaných svahov od sedla Predná hora až po Šarkanicu. Zblízka si ich možno prehliadnuť z turistického chodníka medzi Prednou Horou a Muránskym hradom.

Dominantnou drevinou býva dub žltkastý (zo skupiny duba zimného), takmer vždy je prítomná vrstva krovín, prevažuje v nej drieň obyčajný. Typickým obyvateľom teplomilných dubín je napríklad strnádka cia.

Teplomilné dubiny na Muránskej planine často prechádzajú do otvorených suchomilných travinno-bylinných spoločenstiev. Autor: J. Šmídt

Sutinové lesy

Pod skalnými bralami na hrane karbonátovej plošiny, ale aj inde na strmých svahoch sa vytvorili podmienky pre existenciu asi najpestrejšieho lesného spoločenstva Muránskej planiny, lipovo-javorového sutinového lesa.

Drevinová etáž býva bohatá, tvoria ju lipa malolistá, lipa veľkolistá, javor mliečny, javor horský, brest horský, jaseň štíhly. Pretože sa sutinové lesy vyskytujú často v mozaike s bučinami či dubinami, prenikajú do nich aj dreviny týchto spoločenstiev. Medzi bylinami prevládajú byliny náročné na dusík, napríklad mesačnica trváca, cesnačka lekárska, bažanka trváca. Sutinové lesy možno vzhliadnuť pod Cigánkou, v Hrdzavej doline, pod Šiancami alebo v Martinovej doline.

Sutinový les pod Kučelachom. Autor: J. Šmídt

Reliktné vápnomilné borovicové a smrekovcové lesy

Riedke reliktné porasty smrekovca opadavého a borovice lesnej sprevádzajú skalné steny na hranách karbonátovej plošiny Muránskej planiny. Na drevinovom zložení sa podieľa viacero druhov jarabín. Stromy tu rastú na veľmi plytkej pôde, často na svahu s extrémnym sklonom. Bylinná vrstvy máva trávovitý vzhľad, ktorý udáva ostrevka vápnomilná,v sprievode takých „drahokamov“ flóry, ako sú lykovec muránsky, poniklec slovenský, horec Clusiov, všivec praslenatý. Reliktné smrekovcové lesy môžete pozorovať napríklad na Malej a Veľkej Stožke a v Hrdzavej doline.

Reliktná borina v Hrdzavej doline. Autor: D. Blanár

Jelšové lesy

Jelšové lesy sprevádzajú potoky na území celého Národného parku Muránska planina. Na juhu územia rastie predovšetkým teplomilnejšia jelša lepkavá, v severnej časti prevažuje jelša sivá. Okrem nich v jelšinách natrafíme aj na jaseň štíhly, smrek obyčajný alebo niektorú z vŕb. Určujúcou zložkou prostredia je voda, v jelšinách rastú len byliny náročné na vodu a podobne je to aj s živočíchmi. Jelšiny sú biotopom obojživelníkov, viazané sú na ne niektoré veľmi vzácne druhy bezstavovcov.

Jelšovo-smrekový les na brehoch potoka Hronec. Autor: J. Šmídt

Text: Ing. Ján Šmídt, Správa NP Muránska planina