Stopárske umenie má veľmi staré korene. Naši predkovia sa živili lovom. Ak chcel praveký človek niečo uloviť, musel svoju korisť dokonale poznať – jej zvyky a správanie, rovnako aj jej stopy – bola to otázka prežitia. Dnes nemusíte byť poľovníkom, lesníkom, či zoológom, aby sa z vás stal stopár. Chce to len trpezlivosť a odhodlanie naučiť sa v prírode „čítať“. A zrazu sa pred vami odhalí úplne nový, dosiaľ skrytý svet zvierat. A práve o to išlo aj nám, keď sme dvadsať detí z Centra voľného času v Revúcej vzali na zimnú vychádzku popri rieke Muránka – prebudiť v nich záujem o stopárske umenie. Brodili sme sa snehom a predierali brehovým porastom popri rieke, preliezali úseky, kde by deti inak asi nenapadlo ísť. Nehľadali sme len stopy labiek alebo kopýtok a vtáčích nôh v snehu, ale aj zvieracie nory, hniezda, trus, zvyšky koristi či požerky rastlín, sociálne a oddychové miesta, vtáčie perá. Vedeli by ste rozoznať stopu psa a vlka? Viete, že v stope mačkovitých šeliem sa neodtláčajú pazúry? Ako rozoznáte stopu jelenice a diviaka? To všetko sme si ukázali, vysvetlili. Natrafili sme aj na bobriu hrádzu, ktorú si na Muránke len nedávno vybudoval párik bobrov, hľadali sme ich stopy a pozorovali vodnú hladinu, či azda nebudeme mať „z pekla šťastie“ a tohto plachého živočícha predsa len nezazrieme. V hlinitých riečnych brehoch sme pozorne hľadali aj hniezdo rybárika riečneho a aj keď sa nám ho nepodarilo objaviť, deti už budú vedieť, na akých miestach si tento exoticky sfarbený vtáčik svoje hniezdo vyhrabáva. Je toho veľa, čo sme nevideli, predsa len naša stopárska výprava bola krátka a viedla neďaleko ľudského sídla. No ukázali sme si, čo všetko nám príroda prezradí, ak ňou budeme prechádzať pozorne.

Text: Ing. Jana Šmídtová

Foto: Iveta Mrázová, Centrum voľného času Revúca